Ak sa človeku zdá, že život ktorý žije mu neladí. Vníma akoby to nebol ten jeho. A tento pocit sa mu opakovane vracia. Je dobré takýto signál neprehliadať.
Keď nastane správny čas. A to je práve ten, kedy tieto podnety prichádzajú. Je to pozvánka rozpoznať iluzórnosť sveta, takého aký nám je tu predkladaný.
To, že v sebe vnímaš niečo pekné. Že by si chcel/a aby v tomto svete bolo viac lásky. To nie je ilúzia. Ani sen.
Je to odraz skutočnosti, ktorá sa ti pripomína. Skutočného života ktorý, hoci sa tu väčšinovo nežije, je stále dostupný.
Keď sa stíšiš, začneš ho viac a viac vnímať. Zavnímaš, že v sebe máš odraz toho, v čom ti tu je dobre. Nie konkrétny. Ale v podobe pocitu. Vnímania, čo to pre teba znamená. Nemusíš to vnímať hneď. A niekedy si aj zažiješ rôzne situácie na to, aby si v nich to svoje skutočné rozpoznal/a. Ale už vtedy si môžeš všimnúť, že ťa niečo vedie. Že je tu niečo, čo dokonale rozoznáva rozdiel medzi vnútorným súladom a nesúladom.
To, čo si v živote začneš všímať. Čo v sebe opäť rozpoznávaš. Sa samé následne prepíše do podoby tvojej reality.
Ak toto porovnáš s nárokmi vonkajšej spoločnosti. O tom aký/á máš byť. Ako tu máš žiť. Čo máš mať. Ako to máš dosahovať. A že vôbec musíš niečo dosahovať. Príkazy. Obmedzenia. A to v každej oblasti nejaké iné. Častokrát protichodné.
Veľmi ľahko, vnímaním, zistíš v čom je ti dobre a v čom ti jednoducho dobre nie je.
Už tento aspekt, či ti vôbec môže alebo nemôže byť dobre. A čo to pre teba znamená. Bol dlhú dobu manipulovaný svetom mysle.
Verzia života, ponúkaná takzvanou spoločnosťou vonku, totiž celá začína ale aj končí v mysli. Ďalej nesiaha. Je to vytvorená ilúzia. Skutočnosť a ilúzia boli zamenené.
Keďže ľudstvo dlhodobo žilo v ilúzii. Vo svete obmedzenom na úroveň mysle. Tak sa mu tento „život“ javí ako známy.
Ale jednoduchým stíšením sa a umožnením vnímaniu, ktoré každý z nás v sebe má, prejaviť sa, je možné spozorovať to, čo nás nikdy nemusel nikto učiť, a predsa to vnímame. Opäť rozpoznáme skutočnosť. A prehliadneme ilúziu.
Všetko krásne čo v sebe vnímame, je skutočné.
Nemusíme a ani nemáme za tým bežať. Iba si uvedomiť a vychádzať z toho, čo je teda ilúzia a čo skutočnosť.
Fungovaniu v ilúzii sme sa potrebovali učiť. A mnohým z nás to ani nešlo. Ilúzia pre to mala svoje hodnotenia. Ty si lepší, ty horší. Múdry a hlúpy. Vymyslela si aj právo hodnotiť a kategorizovať.
V skutočnosti nič také neexistuje. Nič nie je potrebné sa učiť. Nič hodnotiť. Ani to, že sme si na dlhú dobu požičali hru na ilúziu, ktorú sme dobrovoľne hrali.
V momente kedy rozpoznáme skutočnú existenciu, kedy sa zavnímame, je hotovo. Sme dokonalí tak, ako sme vždy boli. Každá jedna ľudská bytosť.
